Nacionálny problém

Autor: Daška Brösztl | 30.12.2011 o 21:15 | (upravené 1.7.2014 o 21:22) Karma článku: 4,71 | Prečítané:  1931x

Doslova o niekoľko hodín je tu začiatok nového roku. A to mi pripomína, že 1. januára je tak povediac ,,znovuzrodenie" Slovenskej republiky. Preto by som rada niečo napísala o situácií, ktorá ju síce predchádzala ale, predsa všetko so všetkým súvisí, ako vravel môj učiteľ fyziky. Česi a Slováci a otázka spoločného štátu ...

Česko-Slovensko 1918

Česko-Slovensko 1918

Jeho vznik bol pripravovaný už počas bojov 1914- 1918. Revolučná činnosť vo vnútri monarchie mal väčšinou ráz trpkého odporu. Aktívnejšia bola činnosť za hranicami vedená prof. Masarykom, E. Benešom a inými. Išlo predovšetkým o to, aby dohodové štáty ( Fr., Ang., Rusko, Tal., neskôr aj USA) boli presvedčené o výhodnosti samostatného českého, resp. Československého štátu. K tomuto účelu podnikal Masaryk cesty takmer po celom svete a dokazoval rozhodujúcim štátnikom spravodlivosť svojich požiadaviek. Organizoval predovšetkým vojenskú pomoc z príslušníkov československých légií, ktoré vojensky zasahovali proti Rakúsku a Nemecku. Nakoniec sa tak aj stalo, že Československo bolo už počas vojny uznané dohodovými mocnosťami ako samostatný štát.

12.9.1918 bola do Budapešti zvolaná porada slovenských politikov na podnet Matúša Dulu (predseda SNS). Tu sa zostavila Slovenská národná rada a rozhodlo sa, že sa SNS pokúsi zvolať oficiálne a verejné zhromaždenie, na ktorom sa táto skutočnosť vyhlási. Keďže sa predpokladalo, že uhorská vláda takéto zhromaždenie nepovolí, mala SNR až do vhodného okamihu pracovať  neverejne. Pod tlakom vonkajších okolností a vzhľadom na vyhrotenú a radikalizujúcu sa situáciu rozhodol sa cisár Karol akceptovať národné požiadavky a 16. 10 predložil návrh na federalizáciu Predlitavksa. Národy Rakúsko- Uhorska sa rozhodli rozísť sa s monarchiou a vytvoriť si samostatné štáty. Federalizácia sa však týkala iba rakúskej časti monarchie- Predlitavska, zatiaľ čo Uhorsko malo naďalej ostať centralizovaným štátom. Maďarskí politici sa nechceli odhodlať k takému kroku. Živili ešte nereálnu nádej, že sa im podarí Uhorsko udržať. V tom čase už prebiehali intenzívne porady medzi českými i slovenskými politikmi. V lete 1918 navštívil Slovensko predseda Československej jednoty Josef Rotnágl a v októbri pricestoval Matúš Dula do Prahy. Na základe všeobecnej dohody sa rozhodlo, že domáci odboj sa uskutoční v deň kapitulácie Rakúsko- Uhorska. Uznanie ČSNR ako vlády bolo de facto a česko - slovenského vojska ako vojska billigerentného bolo významným prelomom v politike Dohody voči Rakúsko - Uhorsku. Umožnilo NR premeniť sa na dočasnú vládu. Stalo sa tak. 14. októbra. Bola to trojčlenná vláda. Jej predsedom bol Masaryk, ministrom zahraničia Beneš a obrany Štefánik. Hrozilo však ešte nebezpečenstvo, že Dohoda sa rozhodne inak. Najmä prezident W. Wilson tvrdošijne zastával svoj program z januára 1918, podľa ktorého sa národy Rakúsko- Uhorska mali uspokojiť s autonómiou. Preto T. G. Masaryk pricestoval koncom apríla do USA, aby sa pokúsil vplývať na americkú politiku bezprostredne. Aby mohol rátať s úspechom, potreboval predovšetkým jasné a verejne deklarované stanovisko slovenských a českých krajanov v USA, že jeho program podporujú. S týmto cieľom inicioval novú dohodu medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ktorú podpísali obe strany 30. mája 1918 v Pittsburgu. Dohoda žiadala vznik spoločného demokratického československého štátu, v ktorom Slovensko malo mať autonómne postavenie. Pittsburská dohoda dala nový impulz krajanskému hnutiu v USA a Masarykovi závažný argument pre americkú vládu, aby prijala definitívne rozhodnutie v prospech česko- slovenskej samostatnosti. Vrcholom Masarykovej aktivity bolo Vyhlásenie česko- slovenskej nezávislosti, ktoré vyhlasoval a publikoval v americkej tlači 18. 10. 1918. Toto vyhlásenie, známe ako Washingtonská deklarácia, obsahovalo aj hlavné zásady nového štátu, ktorý sa mal stať demokratickou republikou. Textom i dikciou pripomínala deklarácia americké Vyhlásenie nezávislosti, čo malo ovplyvniť americkú verejnú mienku v prospech česko - slovenskej nezávislosti. Vo Vyhlásení sa načrtli aj hlavné zásady vnútorného usporiadania štátu, z ktorých sa potom nie všetky realizovali. Delegácia koncom októbra vycestovala do Ženevy, kde v plnom rozsahu uznala všetko to, čo NR vedená Masarykom vykonala.

Hlavným bodom rokovania oboch delegácii bolo utvorenie česko - slovenskej vlády. T. G. Masaryk bol zvolený za prezidenta ČSR. Predsedom vlády sa mal stať Karel Kramář, ministrom financií E. Beneš a ministrom vojny MRŠ. Keď obe delegácie rokovali v Ženeve, svetové agentúry ohlásili správu, že R - U prijalo podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. To bol podnet na spontánne akcie v Prahe, kde prevzal moc N. Výbor a 28. októbra prijal nový zákon, ktorým vyhlásil Československú republiku. Zákon bol podpísaný A. Švehlom, Jiřím Stříbrným, Rašínem, Skoupem a V. Šrobárom.

Uhorská vláda sa však snažila nakloniť si Slovákov a získať si ich pre zotrvanie v Uhorsku a preto rozhodla, že bude akceptovať požiadavku SNS na zvolanie verejného politického zhromaždenia. 30. 10. 1918 sa v Turčianskom sv. Martine sa zišli predstavitelia, ktorých pôvodným cieľom bolo oficiálne založiť SNR ako reprezentatívny orgán Slovákov a jej menom sa prihlásiť k myšlienke samourčovacieho štátu s Čechmi. Delegáti v Turčianskom sv. Martine skutočne nevedeli, že v Prahe už bol vyhlásený spoločný štát. Večer, v ten deň, keď už časť autorov deklarácie bola na ceste do svojich domovov, prišiel do Turčianskeho sv. Martina Milan Hodža a priniesol správu o tom, že česko - slovenský štát už je vyhlásený.

4. novembra pražský dočasný NV vymenoval tzv. dočasnú vládu so sídlom v Skalici (predseda V. Šrobár, vojsko a polícia I. Dérer, školstvo A. Štefánek a zásobovanie P. Blaho). Súčasne s vládou prišli na Slovensko prví českí vojaci. Činnosť vlády zanikla vytrorením česko- slovenskej vlády v Prahe 14. novembra 1918.

13. novembra vyhlásil NVČS dočasnú ústavu, podľa ktorej Dočasné Národné zhromaždenie nebude volené, ale vznikne rozšírením Národného výboru na členov. Kľúčom budú voľby v rakúskej časti monarchie z r. 1911.

14. novembra dočasné Národné zhromaždenie Česko- slovenský štát vyhlásilo za republiku a Habsburgovcov zbavilo trónu.

Týmto cieľom inicioval novú dohodu medzi americkými Čechmi a Slovákmi, ktorú podpísali obe strany 30. mája 1918 v Pittsburgu. Dohoda žiadala vznik spoločného demokratického československého štátu, v ktorom Slovensko malo mať autonómne postavenie. Pittsburská dohoda dala nový impulz krajanskému hnutiu v USA a Masarykovi závažný argument pre americkú vládu, aby prijala definitívne rozhodnutie v prospech česko- slovenskej samostatnosti.

Vrcholom Masarykovej aktivity bolo Vyhlásenie česko- slovenskej nezávislosti, ktoré vyhlasoval a publikoval v americkej tlači 18. 10. 1918. Toto vyhlásenie, známe ako Washingtonská deklarácia, obsahovalo aj hlavné zásady nového štátu, ktorý sa mal stať demokratickou republikou. Textom i dikciou pripomínala deklarácia americké Vyhlásenie nezávislosti, čo malo ovplyvniť americkú verejnú mienku v prospech česko- slovenskej nezávislosti. Vo Vyhlásení sa načrtli aj aj hlavné zásady vnútorného usporiadania štátu, z ktorých sa potom nie všetky realizovali. Delegácia koncom októbra vycestovala do Ženevy, kde v plnom rozsahu uznala všetko to, čo NR vedená Masarykom vykonala.

Hlavným bodom rokovania oboch delegácii bolo utvorenie česko- slovenskej vlády. T. G. Masaryk bol zvolený za prezidenta ČSR. Predsedom vlády sa mal stať Karel Kramář, ministrom financií E. Beneš a ministrom vojny MRŠ. Keď obe delegácie rokovali v Ženeve, svetové agentúry ohlásili správu, že R- U prijalo podmienky bezpodmienečnej kapitulácie. To bol podnet na spontánne akcie v Prahe, kde prevzal moc N. Výbor a 28. októbra prijal nový zákon, ktorým vyhlásil Československú republiku. Zákon bol podpísaný A. Švehlom, Jiřím Stříbrným, Rašínem, Skoupem a V. Šrobárom.

Uhorská vláda sa však snažila nakloniť si Slovákov a získať si ich pre zotrvanie v Uhorsku a preto rozhodla, že bude akceptovať požiadavku SNS na zvolanie verejného politického zhromaždenia.

30. 10. 1918 sa v Turčianskom sv. Martine sa zišli predstavitelia, ktorých pôvodným cieľom bolo oficiálne založiť SNR ako reprezentetívny orgán Slovákov a jej menom sa prihlásiť k myšlienke samourčovacieho štátu s Čechmi. Delegáti v Turčianskom sv. Martine skutočne nevedeli, že v Prahe už bol vyhlásený spoločný štát. Večer, v ten deň, keď už časť autorov deklarácie bola na ceste do svojich domovov, prišiel do Turčianskeho sv. Martina Milan Hodža a priniesol správu o tom, že česko- slovenský štát už je vyhlásený.

4. novembra pražský dočasný NV vymenoval tzv. dočasnú vládu so sídlom v Skalici (predseda V. Šrobár, vojsko a polícia I. Dérer, školstvo A. Štefánek a zásobovanie P. Blaho). Súčasne s vládou prišli na Slovensko prví českí vojaci. Činnosť vlády zanikla vytrovrením česko- slovenskej vlády v Prahe 14. novembra 1918.

13. novembra vyhlásil NVČS dočasnú ústavu, podľa ktorej Dočasné Národné zhromaždenie nebude volené, ale vznikne rozšírením Národného výboru na členov. Kľúčom budú voľby v rakúskej časti monarchie z r. 1911.

14. novembra dočasné Národné zhromaždenie Česko- slovenský štát vyhlásilo za republiku a Habsburgovcov zbavilo trónu.

Čechoslovakizmus a ústava ČSR

Po páde Kramářovej vlády 8. júla vymenoval Masaryk novú vládu na čele so sociálnym demokratom Vlastimilom Tusarom. Bola to koaličná vláda dvoch, v obecných voľbách najúspešnejších strán- sociálnych demokratov a agrárnikov.

29. februára 1920 bola schválená ústava ČSR. Československo sa stalo parlamentnou demokratickou republikou s dôsledným oddelením zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Národné zhromaždenie ako najvyšší zákonodarný orgán sa skladal z dvoch komôr- senátu a poslaneckej snemovne. Senátori i poslanci boli volení všeobecnými, priamymi a tajnými voľbami. Volebné právo bolo rovné a po prvýkrát ho mali aj ženy. Pre väčšinu slovenského obyvateľstva sa prvýkrát v dejinách vytvorila možnosť slobodne voliť a podieľať sa na politickom a verejnom živote ako plnohodnotní občania. Na základe tejto ústavy bol T. G. Masaryk opäť zvolený za prezidenta až do roku 1935.

Na základe ústavy sa Česko- Slovensko premenovalo na Československú republiku, centralisticky a unitaristicky organizovaný štát. Zásadný charakter štátu v podstate nezmenilo ani zavedenie krajinského zriadenia na Slovensku na čele s krajinským prezidentom roku 1928. Krajinský prezident bol iba úradníkom centrálnej vlády v Prahe. Štátny centralizmus a unitarizmus spôsobil vo vzťahu k Slovensku problémy v ekonomickej i politickej oblasti. V ekonomickej oblasti spočívali problémy v tom, že štát riadený unitaristcky a liberálnymi princípmi v ekonomike nechránil slabšiu slovenskú ekonomiku, najmä priemyselnú výrobu pred vyspelejšou českou konkurenciou. Politické problémy v česko- slovenských vzťahoch vyplývali z toho, že Česi a Slováci v princípe inak chápali spoločnú štátnosť. Zatiaľ, čo v Čechách prevládala predstava, že nový československý štát je vlastne uskutočnením programu českej štátnosti v novej, lepšej forme, teda rozšírenej o Slovensko; na Slovensku prevládala koncepcia, že ide o spojenie dvoch častí do jedného celku. Možno však povedať, že aj mnohí politici, ktorí ostávali verní štátnemu centralizmu, chápali Slovensko na rozdiel od veľkej časti českej verejnosti ako samostatný celok. V ústave sa hovorilo o československom národe a o československom jazyku. Bola to oficiálna štátna doktrína, ktorá však mala jednoznačne politický charakter. Štátny jazyk československý sa mal používať v dvoch zneniach- českom a slovenskom. Na Slovensku sa úradne a v školách používala slovenčina. Idea politického čechoslovakizmu vychádzala z predstavy československého národného štátu a zo štatotvorného československého národa, ktorý sa iba pri tomto chápaní národa stal výrazne väčšinovým v štáte, v ktorom žilo viac ako 3 mil Nemcov, vyše 600 000 Maďarov, ale aj Rusíni- Ukrajinci, Židia, Rómovia a Poliaci. Táto koncepcia vychádzala z potreby vytvorenia vnútorne pevného štátu.

c4d3813cde80e7e5b2ee50b00efaf350.jpg

(Balkón prešovskej radnice, miesto vyhlásenia Slovenskej republiky rád- 1919)

Na základe novej ústavy boli v apríli 1921 vypísané parlamentné voľby. Najsilnejšou politickou stranou sa stala sociálna demokracia, ktorá spolu s agrárnikmi zostavila vládu na čele s V. Tusarom. Nebola to však stabilná vláda, lebo musela čeliť mohutnému odporu opozície a oslabovali ju aj vnútorné rozpory v sociálnej demokracii, ktoré napokon spôsobili aj jej rozpad a vznik Komunistickej strany Československa.

 

Požiadavka autonómie ako východisko zo zlej hospodárskej situácie, pomohli nakoniec SĽS v parlamentných voľbách 15.decembra 1925, v ktorých získala 489 111 hlasov do poslaneckej snemovne a s 23 poslancami sa stala najsilnejšou stranou Slovenska. Snahy SĽS v rámci boja proti tzv. čechoslovakizmu a za autonómiu podkopávali jednotné československé vedomie, a smerovali proti vytváraniu československého politického národa a v nasledujúcom období viedol k rozpadu Československa.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bez zmien bude padať ďalej

Na decembrovom straníckom sneme v Prešove bude Smer v najhoršej kondícii od svojho vzniku v roku 1999.

SVET

Pozrite si, ako za dva roky zničila vojna Donecké letisko

Miesto bojov medzi proruskými separatistami a ukrajinskou armádou.

EKONOMIKA

Smer nechce vyšetriť ďalšiu kauzu

Za prešetrenie kauzy nehlasoval nikto zo Smeru.


Už ste čítali?