Chovať sa slušne, vystupovať sofistikovane, reprezentatívne. Byť vždy veselým, priateľským, ústretovým a chápavým človekom? Ono to nejde! Tak ako každý deň nie je nedeľa, nemôže sa človek každý deň cítiť a byť šťastný, milý, zdvorilý, nadšený zo života. Deň má dvadsaťštyri hodín, a aj za taký krátky čas sa toho udeje veľa, a v človeku sa pocity a nálady striedajú. Ak niekto zvýši hlas (nedajbože sa skutočne háda), kričí v spoločnosti, zazeráme. Už sme takí. Nie je to idylické hádať sa na verejnosti, alebo plakať či iný výlev pocitov, no nedá sa to vždy odniesť až domov. Niekedy to na ľudí príde na zastávke alebo v obchode. A zvyšok populácie si následne predstavuje čo sa stalo, aký dotyčný asi skutočne je, čo zlé sa stalo, a zanecháva to určitý dojem (dobrý, zlý, zmiešaný, akýkoľvek.) Nám by naozaj malo byť jedno čo si okolie myslí, žijeme si svoj život, nie život iných ľudí.
Snažíme sa stáť vzpriamene, byť upravený len aby si spoločnosť o nás nevytvorila mylný dojem. Kašlime na to, čo si kto pomyslí a buďme prirodzene svojskí (samozrejme v určitých situáciách je nevyhnutne chovať sa trošku ako slušná ,,konzerva“ a nepúšťať si jazyk na voľnobeh. Napríklad na po pohovoroch, pohreboch, pred šéfom a podobne.)
