Šla som si po dlhej ulici, celú ju lemovali stromy. Vďaka tomu bolo na chodníku lístia požehnane. Čo krok to priamy kop do lístia, ktoré pod mojimi nohami ožilo (viem znie to ako z knižky pre deti, no taký som mala z toho pocit, veselý až rozprávkový.) Ale nebola som tam sama, stretla som dvoch ľudí, nie súčasné. A bohužiaľ obaja na mňa hľadeli (iba jeden sa to snažil trochu skryť), ako keby som im zjedla večeru či ich prefackala. Nechcem vedieť čo im bežalo hlavou o mojej osobe, mne je to jedno, len mi príde smutné, že sa ľudia pozastavujú nad niektorými vecami. Nerobila som nič nelegálne a ani nenormálne podľa mňa. Buďme dnes trošku viac veselý alebo spontánny a hneď na nás budú ľudia zazerať.
Odkopávať lístie ak máte chuť, poskakovať na mieste od radosti, tlieskať či kričať od šťastia, alebo si ,,drzo“ na verejnosti pospevovať je mierne neprípustné. Nevravím, že sa všetci máme chovať ako deti alebo byť skutočne detinsky no v každom z nás z časti (u niekoho z väčšej a niekoho z menšej) drieme dieťa. A podľa mňa, nie je na tom nič zlé z času na čas to dieťa pustiť na slobodu nech si užije. Robiť veci, ktoré robia deti, nikomu tým neublížime a my sa budeme cítiť voľne. Mala som špinavé topánky ako som prišla domov, no za ten nerušený pocit šťastia to rozhodne stálo.
,,Kto nikdy nebol dieťaťom, nemôže sa stať dospelým." Charlie Chaplin.
