Áno sme už taký druh. Uznávam, že sa mnohokrát zapodievame vecami, ktoré sú bezpredmetné, nevýznamne alebo nemajú dokonca ani hlavu ani pätu. No v ženskej hlave to funguje už raz tak, o všetkom priveľa premýšľame (aspoň pokiaľ ja viem, väčšina sme také bez urážky.) Riešime kto si čo myslí, čo kto ako povedal, čo máme spraviť či nespraviť, čo sme spravili a či sme to mali spraviť, alebo niečo zmeniť a milión podobných úvah v našej mysli a s tým následne súvisiace dilemy.
Fakt je, že ženy za 24 hodín povedia približne dvadsaťtisíc slov, a muži okolo trinásťtisíc. No nikto už v týchto výskumoch a štatistikách nezapočítava (našťastie) slová, ktoré ženy nevyslovia len si myslia a majú v hlave všemožné monológy o všetkom čo sa počas jedného bežného dňa udeje. Tak taký veľmi veľmi zovšeobecnený bežný deň ženy (samozrejme ma neberte doslovne) pre ilustráciu zvyšku populácie (mužom a ženám, ktoré takéto nie sú – ak také existujú – klobúk dole.)
Dilemy ... Čo si ráno obliecť (to sa dá vyriešiť už večer pred spaním keby sa nám chcelo, a za predpokladu, že sa počasie na druhý deň nezmení) ako nakombinovať oblečenie aby sme vyzerali minimálne dobre, vhodne a nedajbože aj pohodlne sa cítili. Táto večná téma ženy a šaty zaberá určitú časť nášho rozmýšľania, a často aj pri tom využívame samomluvu. Ďalej raňajky, ak prijmeme skutočnosť, že je to zdravé a stihneme to, tak potom nastáva otázka čo si dať. Vyslovene niečo zdravé, alebo si trošku aj dopriať zamaškrtiť (veď predsa tú energiu z anglických raňajok či dvoch čokoládových šatôčok ešte zužitkujem počas dňa.) Isť do práce busom či spraviť niečo pre seba a vybrať sa skôr aby som šla pešo (samozrejme ak to nebude dlhšia cesta ako cca 20 minút.) V práci (škole) sa nájde okrem povinnosti samozrejme kopec iných záležitostí, ktorým nás mozog nedokáže odolať a snaží sa ich riešiť ako Columbo či Hercule Poirot svoje prípady. Cez pauzu na obed dilema dať si nejaký zdravý šalát alebo niečo obľúbené (a hodnotné čo si myslíme, že nás na dlhý deň posilní) ako napríklad segedín s knedlikmi. A počas akejkoľvek pauzy stihnúť využiť čas na čokoľvek si povybavovať, alebo len vyložiť nohy a odpočívať. Po ceste z práce spraviť nákup na domov, alebo ísť na nákupy (lebo Tesco má akcie). Doma stovka rozhodovania upratať teraz či potom, ešte niečo normálne zjesť alebo už len jogurt, zapnúť si svoj seriál (nikdy nepozriem len jeden diel) alebo si nachystať veci do práce (školy). Napísať emancipovane smsku potencionálnému nápadníkovi, že dnes mám voľný večer, alebo trápne či zakomplexovane no hlavne nenútene čakať či sa dnes on sám neuráči ozvať. V hlave samozrejme pomimo vecí, ktoré robíme riešime xy ďalších úvah a riešení. Pred spaním si zrekapitulovať čo všetko podstatné (pre nás ženy je skoro všetko dôležité a významné) sa udialo a či to prebehlo podľa predpokladu. Až neskôr sa náš mozog konečne spomalí a my konečne zaspíme (ale s východom slnka, či pri najbližšom zazvonení budíka sa kolotoč znovu roztočí.) Jasne a stručne stále máme čo rozoberať (ako lego) a riešiť. Je to v celku namáhavá činnosť, a naša myseľ je veľká frajerka, že to všetko ustojí a stíha registrovať.
Tak či onak pre nás ženy sa oplatí to všetko a ešte omnoho viac riešiť, a slovami jedného múdreho muža by som to ukončila myšlienkou, z ktorej mne vyplýva, že všetko je naozaj podstatné ;)
„Ženy nemajú zmysel pre nezmysel.“ Ján Werich.